Moja lyžiarska cesta sa začala v detstve. S rodičmi sme chodievali do hôr a veľa času som trávil aj u starej mamy a starého otca v Kavečanoch. S bratom Petrom sme odtiaľ vyrážali na Hrešnú.

Nemali sme moderné carvingové lyže, pohodlné lyžiarky ani sedačkové lanovky. Mali sme jednoduché, lacné lyže a lyžiarske topánky na šnurovanie. A keďže vleky neboli, každý kopec sme si museli najskôr vyšľapať. Možno práve preto bola radosť zo zjazdu taká veľká.

Vtedy bolo odbornej literatúry o lyžovaní veľmi málo. Ale napokon sme našli skvelú knihu — učebnicu lyžovania od francúzskych autorov Vuarnet a Joubert. Snažili sme sa pochopiť aspoň základné princípy zjazdového lyžovania. Rotáciu, odľahčenie, prácu s ťažiskom, nasadzovanie oblúka…

Čítali sme, skúšali, padali a znovu skúšali. Vzrušené diskusie, presviedčanie a hádky, kto z nás to lepšie pochopil… To bol neľahký proces učenia, na konci ktorého však prišli malé, ale dôležité víťazstvá. A vtedy, v pätnástke, po jednej lyžovačke na Hrešnej, dozrelo u mňa rozhodnutie: raz budem lyžiarskym inštruktorom.

Moje prvé skutočné lyže boli žlté Artisky — viac ako dvojmetrové, rovné a bez dnešného vykrojenia. Na takých lyžiach sa oblúk nedal jednoducho urobiť. Museli ste vedieť preniesť váhu, odľahčiť lyže, správne nasadiť oblúk a pracovať s celým telom.

Potom nastúpil revolučný carving. S deťmi sme začali chodiť do talianskych Dolomitov — Marilleva, Folgarida, Madonna di Campiglio a ďalšie nádherné oblasti. Prešli sme množstvo červených aj čiernych zjazdoviek. Rýchlosť, eufória a úporná snaha otca kriticky komentovať a opravovať každý pohyb milovaného dieťaťa… Až do momentu, keď mi moji synovia povedali:

Studená sprcha, ale mali pravdu. Lebo carving. Aj to ma motivovalo ísť ďalej. Pretože lyžovanie sa mení. Technika sa mení. Lyže sa menia. Ale základ zostáva: rovnováha, cit pre lyžu, správny pohyb a kontrola. A pokora.

V roku 2005 som si začal plniť svoj detský sen: ako 45-ročný som sa prihlásil na kurz lyžiarskeho inštruktora III. triedy vo Veľkej Rači na Kysuciach. Hlavným metodikom nášho kurzu bol Vlado Ternavský — špičkový teoretik, výborný praktik a bývalý pretekár.

Práve tam som začal lyžovanie vnímať ešte hlbšie. Nie iba ako šport a relax, ale aj ako proces neustáleho zlepšovania sa — v teórii a na svahu. Kurz som absolvoval s veľmi dobrým hodnotením, okrem iného aj za metodicky zvládnutú skupinovú výučbu detí v angličtine.

O tri roky neskôr prišla II. trieda — v Jasnej, v Nízkych Tatrách.

Bol som bardom medzi ambicióznymi, o dvadsať rokov mladšími inštruktormi. Nebolo to jednoduché. Snowboard, lyžovanie, park, náročné jazdy. Pri jednom mohutnom skoku som tvrdo dopadol na pätky lyží, roztrhol si otepľovačky, poranil zápästie a odniesol si modrý palec aj zadok. Fatálne som podcenil zamrznutý ranný sneh.

A ďalších sedem dní kurzu? Lyžovať ďalej, aj so zubami zaťatými od bolesti.

Čím viac som učil, tým viac som si uvedomoval, že najmä pri začiatočníkoch rozhodujú prvé minúty, počas ktorých sa vytvára vzájomná dôvera. Keď ku mne príde dieťa alebo dospelý, nechcem ho čo najrýchlejšie dostať na vlek.

Najskôr pripravujeme telo. Bez lyží. Rovnováha. Pokrčené kolená a pérovanie. Predklon. Práca rúk. Prenášanie váhy. A predovšetkým základný zjazdový postoj — bez kompromisov.

Pri deťoch nepoužívam zbytočne odborné výrazy. Používam obrazy, ktorým rozumejú a ktoré ich poskladajú do správneho postoja:

A keď tomu obrazu porozumie aj jeho telo, lyžovanie začne dávať zmysel. Preto si najskôr bez lyží skúšame pohyb, rovnováhu a správne postavenie tela.

A potom pridáme lyže.

Strach patrí k lyžovaniu. Nechcem ho pred dieťaťom odstrániť. Chcem ho naučiť, čo s ním urobiť. Preto nacvičujeme aj pád — najskôr bez lyží, na malom bezpečnom svahu. „Teraz spadni naľavo.“ „Teraz napravo.“ Hravou formou.

Prečo? Pretože vystrašené dieťa je na svahu nebezpečné. Stuhne, zakloní sa a prestáva ovládať lyže. Stáva sa rýchlou a ťažkou guľou v kolkárni.

A niekedy práve schopnosť vedome spadnúť môže zabrániť oveľa horšiemu pádu. Každý šport si vyžaduje vystúpenie z komfortnej zóny. A lyžovanie nie je výnimkou.

Moderná vykrojená lyža dokáže veľa. Ale iba vtedy, keď jej lyžiar dovolí pracovať. Preto rád učím aj rezanie snehu naklonenou lyžou. Veľmi pomaly. Na miernom svahu. Bez zbytočného otáčania lyže. Len ju postupne nakláňať na hranu a cítiť, čo sa stane.

A potom príde okamih, keď lyža sama začne kresliť oblúk. Čistú koľajnicu. Bez zosunutia pätky lyže. Vtedy žiak prvýkrát pochopí niečo, čo sa nedá úplne vysvetliť slovami:

A práve vtedy prichádza ten krásny moment. Lyžiar sa po oblúku obzrie za seba. A vidí v snehu svoju koľajnicu. Čistú. Plynulú. Estetickú. A vie, že ju vytvoril vlastným pohybom.

Každé skutočné zlepšenie má svoje údolie bolesti. Chcete sa dostať z dnešného bodu A do bodu B. Predstavujete si priamu cestu. Lenže ona takmer nikdy nie je priama.

Keď začnete robiť niečo nové, môžete sa najskôr zhoršiť. Padáte. Strácate istotu. Nastupujú pochybnosti — starý pohyb vám išiel lepšie. A práve vtedy, v údolí bolesti, sa mnohí vzdávajú.

Ak žiak vydrží a odrazí sa odo dna, príde zlom. Nový pohyb sa stane prirodzeným. A človek sa ocitne na druhej strane údolia, kde už odvážne stúpa k svojmu cieľu. Lepší, istejší a sebavedomejší než predtým.

Tento princíp platí v športe, tanci, umení, práci aj v živote.

Aj päťročný škôlkar je pre mňa autentickou osobnosťou. On aj jeho rodičia ku mne prichádzajú s dôverou, no často aj s nevysloveným strachom, ktorý možno ani sami nevedia pomenovať.

Preto pre mňa nie je malý Miško ďalšou čiarkou vo výkaze práce lyžiarskeho inštruktora. Je to osobnosť, ktorej chcem pomôcť objaviť vlastnú odvahu a radosť z pohybu.

A rovnako pristupujem aj k dospelému. Možno nikdy predtým nelyžoval. Možno sa kedysi lyžovať naučil, ale dnes už nemá istotu. Možno sa bojí rýchlosti. Možno má za sebou nepríjemný pád. Alebo jednoducho cíti, že chce lyžovať lepšie.

A potom príde okamih, kvôli ktorému to celé stojí za to. Prudký svah. Rýchle lyže. A pritom pocit, že všetko je pod tvojou stopercentnou kontrolou. To je droga, ktorej jednoducho neujdeš. Nájde si ťa a pritiahne späť na zjazdovku.

Nie je to však droga rýchlosti. Je to droga dokonalého pohybu. Pocitu, keď lyže poslúchajú každý váš zámer. Keď oblúk vznikne presne tam, kde ste ho chceli. Keď sa telo hrá s gravitáciou namiesto toho, aby s ňou bojovalo.

A práve takému lyžovaniu chcem prilákať mladú generáciu i zrelé osobnosti. Nie bezhlavému naháňaniu rýchlosti. Nie frajerine. Ale bezpečnému, technicky kvalitnému a estetickému lyžovaniu.

Pretože najlepší lyžiar na svahu nemusí byť ten, ktorý ide najrýchlejšie. Môže to byť ten, na ktorého sa pozriete a poviete:

Skúsený inštruktor nemeria svoj úspech tým, koľko toho počas hodiny predviedol. Meria ho tým, čo si žiak odnesie v hlave, v pohybe, v návykoch a vo svojej sebadôvere.

Preto chcem, aby žiak na konci hodiny vedel nielen niečo urobiť, ale aj povedať, čo robí a prečo to robí. Často nechám dieťa, aby sa zahralo na skutočného inštruktora a vysvetlilo rodičovi alebo súrodencovi, čo má urobiť.

A potom príde chvíľa, keď sa dieťa alebo dospelý spustí dolu svahom sám. Ja idem možno niekoľko metrov vedľa. Ale už nemusím hovoriť. Len sa pozerám. A vidím, že sa niečo zmenilo. Nie na lyžiach. V človeku, ktorý je v harmónii so svojimi lyžami a prírodou.

A možno raz malý Miško vystúpi z detského svahu na veľký. Pozrie sa dole. Nadýchne sa. A spustí sa. A možno sa po pár oblúkoch otočí k rodičom a zakričí:

A vtedy viem, že tá hodina mala zmysel. Pretože som ho nenaučil iba lyžovať. Pomohol som mu zistiť, že dokáže prekonať sám seba.