Veľa potu na cvičisku, málo krvi na bojisku…

Je to už 26 rokov, čo som v r. 1992 cestoval za prácou do Španielska. V studenom januári a autobusom. Pri mne sedel mladý, vytrénovaný mladík – slovenský príslušník legendárnej Francúzskej cudzineckej légie. Cesta bola dlhá, tak som sa pýtal na život v légii a on rozprával. Počul som fascinujúci osobný príbeh odvážneho chalana, ktorý pred niekoľkými mesiacmi  zaklopal na dvere náborového strediska légie niekde pri Marseille, aby dobrovoľne podstúpil cestu peklom – nováčkovský „prijímač“ – . Hlad, 24 hodín non-stop v pestrom medzinárodnom družstve, fyzické súboje muža proti mužovi, pochody v plnej poľnej a v neznámom teréne, prechod cez jamy plné exkrementov, či tragický príbeh  ďalšieho nováčika – arogantného svalnatého „vševedka“.  Drzo odvrával a chytračil. Počas nácviku bojových umení s inštruktorom utrpel ťažký úraz, ktorý ho definitívne vyradil z légie. Ako sa hovorí: Náhoda je „blbec“ (?!)

Vtedy sa mi to rozprávanie zdalo strašne kruté, nespravodlivé a miestami až zvrátené. Odsudzoval som neľudský spôsob zaobchádzania s vojakmi, veď som bol šťastným otcom 2 malých detí.  Na moju otázku „Prečo až  taký krutý tréning na hranici života a smrti?“ mladík odpovedal veľmi uvážlivo a logicky:

„Pretože z boja chcem odísť po vlastných nohách a nie v drevenom spacáku, či v cínovej rakve!“

„Pretože len na legionára sa môžem 100% spoľahnúť, tak, ako sa on v boji spolieha len na mňa!“

Vždy ma napadnú jeho slová, keď  vidím ako dnes „bojujeme“ s nepriateľom a každodennými problémami.  U lekára hľadím na plnú čakáreň kašľajúcich „pasterizovaných“ detí i dospelákov. Nejedna mamička vybavuje lekárske ospravedlnenie pre  svojho synčeka – gymnazistu, len aby chlapča nemuselo v škole cvičiť – nedajbože ešte vonku na ihrisku.  Absenciu legionárskej spolupatričnosti si bolestne uvedomím, keď vidím jeho a ju, ako sa osudovo míňajú na ulici – obaja tupo hľadiaci na obrazovku svojho IPhonu. Novoprijatý zamestnanec po 2 dňoch nepríde do práce, preto, že si tú prácu predstavoval akosi lepšie. To, že svoje rozhodnutie ani len dopredu neoznámi – to sa dnes stáva štandardom.  Stavebný inžinier nemôže von do terénu – lebo alergia. Zlyhávame aj v dramatických osudových momentoch – pri dopravnej nehode ani nezastaneme, lebo sa bojíme vlastného JA a pohľadu na krvácajúcu obeť, ktorú by sme mali ratovať ..atď. atď….

Fenoménom našej doby  sa totiž stala nuda, pohodlnosť, egoizmus a nekonečný prúd výhovoriek, že prečo sa to, či ono nedá urobiť. Začiatkom kalendárneho roka si deti – i my rodičia,  dávame  smelé záväzky, ktoré potom sami a dobrovoľne porušujeme. Prečo? Lebo bez zmeny kľúčovej paradigmy v našich hlavách a bez nášho osobného rodičovského príkladu sa aj dobré predsavzatia podobajú hlučným výstrelom ale „slepých“ nábojov. Zahrmí a cieľa sa ani nedotkne.

Nedovoľme však, aby sa nás zmocnil pocit beznádeje a fatalizmu. Odvážnemu šťastie praje a predsa len existuje celý rad účinných zbraní – a to aj na spomínané neduhy..  Nová paradigma, vhodná na osvojenie si, je založená na nasledujúcom paradoxe: „Aby som bol dlhodobo zdravý, šťastný a spokojný, musím už dnes, zajtra, o týždeň, či rok, „mučiť“ telo i ducha náročnými výzvami. Výzvami, ktoré nielenže budú kultivovať moje telo i ducha, ale ktoré sa dajú zvládať s úsmevom, dobrou náladou a nákazlivým humorom. pozor! Nie s (od zlosti) stiahnutým hrdlom, slovníkom plným vulgárnych slov, zúrivosťou k najbližším i okoliu, úmyselnou slepotou a hluchotou k prosbám blížneho.

Meditácia, hladovka, otužovanie a SM-systém ( špeciálne cvičenia na harmonizáciu svalovej disbalancie ) – to je ten krásny a vyvážený „wellbeing“ štvorlístok. Niektoré z mojich osobných skúsenosti so zvládaním „štvorlístka pohody“ Vám sprostredkujem v ďalších blogoch…

Na záver jeden benchmark na tému motivácia: Každý rodič chce byť pyšný na svoje dieťa, ale len múdry rodič-diplomat dokáže dieťa motivovať, tak, aby sa ono vnútorne stotožnilo s jeho očakávaniami a dobrovoľne urobilo to, čo pokladá za múdre a dobré. Ukážkovým učebnicovým príkladom motivácie a sebamotivácie je spôsob, akým Tom Sawyer zariadil obielenie plota – s minimom námahy a k plnej spokonosti tety Poly ( viď. Mark Twain: Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna ).  Tento príklad motivácie vrele odporúčam aj vysokopostaveným manažérom veľkých medzinárodných firiem, ktoré zápasia s chronickým nedostatkom lojálnych zamestnancov.

Vážim si Váš čas a ďakujem za pozornosť.

p.f. 2018 Vám a všetkým ľuďom dobrej vôle praje StariDuki

Comments:0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *